Dlh

	Dlh
Dlh je dnes tovarom ako čokoľvek iné. Niet divu, že je ekonomika v riti

Dlh je nevyhnutným následkom pôžičky čohosi, pri ktorej nevraciame to isté čosi, ale čosi iné (inú šošovicu namiesto tej, čo sme zožrali, iné peniaze namiesto tých, čo sme prejebali, pálenku za šošovicu a p.). Pôžička je dobrá, zatiaľčo dlh je zlý. Štátny dlh je však v súčasnosti veľmi obľúbeným zdôvodnením, prečo sa obyčajný ľudo má mať zle, takže vlastne je štátny dlh dobrý.

História

Zvieratá, praľud ani ďalší hominidi sa nedokázali zadlžovať. Vidíme teda, že schopnosť zadĺžiť sa je veľkým vývojovým míľnikom. Schopnosť ľuda rozumného (Homo sapiens) zadĺžiť sa vznikla vlastne až vtedy, keď tento odkukal od škrečka schopnosť vytvárať si zásoby Pokusy si požičať si niečo predtým, napr. pri love, končili zvyčajne fiaskom. Veta „požičaj mi kus mäsa“ znela počas spoločného žrania koristi dosť hlúpo, viac sa oplatilo žrať a nekecať.

Všetko sa zmenilo, keď si ľudia začali nosiť žrádlo domov a tam ho údiť či soliť, aby chvíľu vydržalo akože nezávadné. Vtedy sa vlastne z koristi stalo vlastníctvo, ktoré niekto vlastnil, zatiaľčo niekto iný vlastnil hovno.

Dlh reálny

Za reálny považujeme len dlh, pri ktorom tomu, kto požičal, t.j. veriteľovi, niečo chýba. Pri reálnom dlhu platí, že ten kto si požičal, je väčším pánom, ako ten, ktorý dúfa vo vrátenie.

Dlh v naturáliách

Toto je najreálnejšia forma dlhu. Jeden si ľudo si napr. požičal od druhého vrece šošovice s tým, že mu ho vráti, keď šošovica dozrie aj jemu (má inú sortu alebo žije viac na severe). Požičiava si preto, aby nezomrel od hladu. Ak sa mu neurodí (sucho, povodeň, nečakaný mráz, dopad asteroidu, prechod osadníkov cez pole), od hladu zomrel aj veriteľ aj dlžník. Prípadne iba veriteľ, pretože dlžník mal aspoň tú požičanú šošovicu.

Kvôli riziku nevrátenia dlhu vznikol asi už v týchto dobách úrok - k pôžičke došlo iba ak nádejný dlžník sľúbil, že vráti o čosi viac. Ale riziko bývalo tak veľké, že väčšinou sa nádejný veriteľ nechávala dlho prosiť, kým požičal.

Ďalším vynálezom bolo vrátiť iný druh tovaru, než bol tovar požičaný, napríklad za zemiaky požičané na jar uhorky v lete. V podstate šlo o odloženú výmenu tovarov.

Dlh v peniazoch

Peniaze nie sú vecou celkom reálnou, preto dlh v nich už začína obsahovať určité iracionálno až metafizyčno. Problém je už v tom, že hodnota peňazí sa mení. Ak si teda niekto požičia peniaze na dostatočne dlhú dobu, vrátenie môže byť vďaka inflácii celkom ľahké. Preto sa bez úroku, ktorý kompenzuje infláciu, k pôžičke v peniazoch dostaneme, len ak máme dobrého a hlúpeho kamaráta.

Ale aj pri peniazoch medzi obyčajnými ľudami (pozor, nie medzi obyčajnými kokotmi!) platí, že ak dlžník má problém pôžičku vrátiť, chudákom je zvyčajne veriteľ. A veriteľ, ktorý požičia nedôveryhodným ľudom priveľa peňazí, skončí na ulici.

Dlh nereálny

Nereálnym dlhom nazývame každý dlh, pri ktorom je na tom veriteľ lepšie ako dlžník. Veriteľovi nič nechýba (formálne áno, formálne má pohľadávky, kvôli ktorým by nemal spávať), dlžník zase nič nemá, a to napriek tomu, že dlžník niečo vyrába, zatiaľčo veriteľ nevyrába nič. Väčším pánom je tu ten, kto požičal, pretože za ním stojí armáda, polícia, lietadlové lode a Chuck Norris. Typickým znakom nereálneho dlhu je aj to, že veriteľ dlžníkovi pôžičku vnucuje a to, že veriteľ nikdy nepovie, že nemá čo požičať.

Nereálny dlh patrí medzi hlavné zázraky modernej ekonomiky.

Mechanizmus vzniku nereálneho dlhu je jednoduchý. Predstavme si napr. izolovaný ostrov, na ktorom všetci obyvatelia pestujú nejaké plodiny, po večeroch vyrábajú nejaké remeselné výrobky a navzájom si ich vymieňajú. Jeden podnikavec dostane nápad - zo svojej raži a slivák napáli lahodné občerstvujúce nápoje, ktoré potom vymieňa s ostatnými v záhrade svojho domu za produkty ich práce. Z časti týchto produktov napáli ešte viac lahodných nápojov. Nápoje sú žiadané, návykové a ľudia pri stanovenej trhovej cene (od slova trhať) čoskoro stratia schopnosť platiť za ďalšie poháre. Podnikavec však má srdce, a nenechá zákazníkov zomrieť od smädu (tým, že by im nepredal), ani od hladu (tým, že by im predal). Predáva im teda „na bôrg“ a svojmu produktu robí v „Ostrovnom hlásniku“ reklamu formou rôznych akcií a výhodných úverov „dnes pri úpise nad 5 vriec zemiakov, jeden pohár zdarma“. Po nejakej dobe si spočíta pohľadávky a vyhlási, že všetka pôda zákazníkov už patrí jemu, že sa všetci môžu stať jeho zamestnancami za minimálnu mzdu. Nasledovné možné scenáre sú dva:

1. Obyvatelia dlh uznajú a predajú sa do otroctva a podnikavcovi bude dobre
2. Obyvatelia ho pošlú do reality so slovami „mysleli sme, že si to celé myslel zo žartu, veď ty si nám stále núkal“. Podnikavcovi sa nič nestane, pretože náklady na výrobu nápojov má aj za daného stavu bohato splatené. Nebude mu teda dobre, len normálne.

Takýto dlh bol teda nereálny, založený na zdeformovanej cene.

Dnes už sme ďalej - dlh je hlavnou formou vytvárania peňazí - peniaze, ktoré si požičiate, vzniknú až v okamihu vášho podpisu pod zmluvou a po prvej splátke sa zaradia medzi aktíva banky Druhý krát vzniknú peniaze vtedy, keď obchod tieto vašim podpisom „kryté“ peniaze od vás príjme a ďalej ich už nikto neodlíši od peňazí krytých skutočnými fizyckými výrobkami. A ďalej sa rozmnožia, keď ich obchodník dá do svojej banky. Pokiaľ by ste si nepožičali, tieto peniaze by nevznikli.

Dlh štátny

Povedzme si to rovno, štátny dlh ako ho poznáme je dlhom nereálnym. Niekto niekomu niečo dlží, v skutočnosti však nikomu nič nechýba. Patrí k zázrakom, že ľudia si výrobou tovarov nedokážu zarobiť dosť peňazí, aby si tieto produkty mohli v plnom rozsahu aj skúpiť alebo vymeniť za služby. Kedysi sa to stať nemohlo, pretože trhový výmenný kurz tovarov zabezpečil, že si ich ľudia vždy nejako povymieňali. Nikto nechcel, aby mu zemiaky zhnili a vajcia sprtkaveli, takže sa vždy nejako dohodol. Dnes máme trh plný tovarov s nereálnymi cenami, nikto už netuší, koľko naozaj ich výroba stála a koľko sa zaplatilo výrobcom. Peniaze už dávno nie sú „všeobecným ekvivalentom tovarov“, s tovarmi už nemajú nič spoločné.

Ešte horšie je to u služieb, najmä u služieb typu „poradca“, „ochranca“, „politik“, „grázel“ a „bankár“. Títo ľudovia si za svoje neoceniteľné služby nielenže nechávajú platiť, oni sa tvária, že produkujú viac peňazí, než tí nevzdelaní výrobcovia tovaru. Zádrhel by mal byť v tom, že všetky služby sa nakoniec zaplatia tovarom - tí, čo ich poskytujú, si nakoniec niečo kúpia. Takže platením nedostatočných miezd výrobcom, by mal nastať kolaps výroby a následný nedostatok tovaru. Zádrhel v tom však nie je, pretože banky výrobcom ochotne požičajú, aby si bankári a ich kamaráti mali čo kupovať a koho zdierať. Požičajú štátu, aby im mohol pomáhať a na oplátku mu pomôžu predstierať, že sa o svojich ovčanov aspoň trochu stará, napríklad tým, že:

• platí učiteľov, aby deti naučili čítať natoľko, že budú rozumieť reklamám a počítať natoľko, že nebudú rozumieť marketingovým trikom,
• platí policajtov, aby chránili ovčana pred zločincami a politikov, bankárov a grázlov pred občanmi,
• platí lekárov udržiavajúci ovčanov v stave, v ktorom môžu na nich pracovať, atď.

Na toto všetko banky s krvácajúcim srdcom požičajú dokonca aj peniaze, ktoré nemajú. A najväčší zázrak je, že pri tom, ako všetci bankám dlžia, banky stále dosahujú väčší a väčší zisk.

Časom nastane situácia, že výroba prekvitá, služby prekvitajú, aj grázli sa majú dobre, ale napadne ich, že keby im dlžníci tie dlhy uznali, mohli by ich zobrať do otroctva, čo by im síce bolo hovno platné, ale láka ich to. A tak začnú robiť paniku, že nezaplatením dlhu nastane kolaps. V skutočnosti by celý kolaps spočíval v tom, že by bankári škrtli nejaké čísla a priznali, že ani oni sami nevedia, ako to celé funguje. Mimo toho by sa bankári a ich kamaráti stále mali dobre a aj všetci ostatní by sa mali relatívne dobre.

Kedysi, keď štátom bol kráľ, riešievala sa takáto situácia jednoducho. Kráľ bankárov popravil alebo vyhnal, a nejaký čas ekonomika zase fungovala. Odkedy však veľký Turul uvalil na svet demokraciu, takéto veci sa nerobia. Preto musíme čakať, aký hrôzostrašný kolaps nám vykreslia, aby nás, radových ľudov, urobili ochotnými utiahnuť si opasky, čo vraj nejako pomôže splácaniu toho dlhu..

Dlh morálny

Povedzme si to rovno, morálny dlh je kokotina, morálne zaviazaní sa cítia len slabosi. Preto sa tu morálnym dlhom ďalej nezaoberáme.

Dlh nereálny ako skúška viery

Viera v peniaze a v trh je náboženstvo ako každé iné. Ako všetky náboženstvá zahŕňa aj klauzuly, že dnešné utrpenie prináša nejaký budúci zisk. Veriaci sú preto presvedčení, že keby sme sa nezadlžovali, ekonomika by prekvitala. A sú kvôli splateniu dlhu ochotní trpieť. Teda, nie osobne, ale sú vždy ochotní dopriať to utrpenie niekomu inému - znížiť mu plat, dôchodok, nepreplatiť liečenie. A veria, že to je jediná cesta k spaseniu.

V skutočnosti by bez zadlžovania systém nefungoval - nevznikali by nové peniaze, a tie skutočné by sa dostali do rúk niekoľkých bankárov, ktorí by mohli diktovať všetkým ostatným. Úroky sú nastavené tak, aby sa dlhy splatiť nedali. Preto jediným východiskom bude Armagedon, ktorí veriaci v peniaze nazývajú kolaps. Po kolapse budú dlžníci poslaní do pekla, zatiaľčo tí, čo požičivali, budú vzatí na ekonomické nebesia.

Dlh ako výhovorka

Slovom dlh je možné zakryť vlastnú neschopnosť. Využívajú to najmä politici, pretože tí vo vlastnej neschopnosti vynikajú. To, že dávajú napr. málo peňazí na zdravotníctvo sa dá opísať slovami „nemocnice majú veľký dlh“. Takto elegantne prenesú zodpovednosť na zlé nemocnice - dlh je predsa zlý a ten kto ho vytvára teda tiež musím byť zlý. To, že v skutočnosti ide len o to, že štát nedokáže zabezpečiť peniaze na všetkých pacientov, a nemocnice ich zatiaľ liečia, to nám politik nepovie.

Takto to funguje aj v rodine. Otec napríklad zbije deti, že mu vytvárajú dlh tým, že v škole dostali učebnice, ktoré on musí teraz zaplatiť. Či nie?